Kúsok cudziny v Holandsku. Tak nazývajú provinciu Limburg, juhovýchodnú časť Holandska v okolí Maastrichtu, sami Holanďania. Vydajte sa aj vy s nami na našu cestu po Limburgu a presvedčte sa, či je to naozaj pravda. Navštívime tri miesta z toho množstva krásneho, čo tam možno vidieť.
O desiatej vystupujeme z vlaku na stanici v Maastrichte a ponáhľame sa na druhý, ktorý nás odvezie do mestečka Valkenburg, kde chceme nájsť zrúcaninu jediného hradu v Holandsku.

Mestečko nás očarí hneď stanicou postavenou z pieskovca. Ako putujeme mestom smerom k hradu, teda presnejšie k zrúcanine (obr. vpravo) zisťujeme, že vo Valkenburgu je mnoho domov postavených z pieskovca. V centre mestečka prechádzame okolo maličkých obchodíkov a započúvame sa do rozhovoru okoloidúcich. Myslíme si, že sú to Nemci, ale po pár ďalších slovách zisťujeme, že je to predsa len holandština, ale od tej "našej" má veľmi ďaleko. Nemecký prízvuk je veľmi citeľný a dokonca aj niektoré slová vyslovia skôr po nemecky ako po holandsky. Napriek tomu sa nám predsa len podarilo dohodnúť s predavačkou lístkov a na zrúcaninu sme sa dostali. Najprv sme si prezreli modely, kde sme zistili, že hrad bol štyrikrát postavený a štyrikrát zbúraný a mohli sme vidieť ako sa postupne rozširoval. Najprv to bola veža, prvá s podstavou desaťuholníka, druhá šesťuholníka, neskôr sa hrad rozšíril a pribudli hradby. Potom sme sa poprechádzali krížom-krážom cez hrad, kde bolo na množstve tabuliek vždy presne popísané, v ktorej miestnosti sa nachádzame a na čo pôvodne slúžila.

Po tom, ako sme prešli hrad od pivnice až po vežu, prechádzame ku vchodu do hradnej jaskyne, presnejšie sú to však katakomby, ktoré slúžili nielen ako úniková cesta pri obklúčení hradu,ale desiatky rokov sa tu (a v mnohých ďalších vo Valkenburgu) ťažil pieskovec na stavbu domov. Na začiatku je na stene zakreslená mapa podzemnej chodby, ďalej sledujeme sprievodcov lampáš, aby sme sa nestratili v tej hroznej tme. Rozpráva nám o tom, ako sa tu na vianoce všetko rozsvieti a konajú sa tu od polovice novembra do polovice decembra vianočné trhy. Zrazu nám osvetlí stenu na ktorej sa objavuje prekrásna kresba a za ňou nasledujú ďalšie, jedna krajšia ako druhá (na obr. vľavo kresba hradu Valkenburg).
Sprievodca nám ďalej rozpráva o tom ako sa tu na konci druhej svetovej vojny sedem dní skrývali obyvatelia Valkenburgu, bolo to v čase keď Nemci utekali z Holandska. Najmladší mal päť mesiacov, najstarší viac ako osemdesiat rokov. Na stenách sú zakreslené profily tvárí amerických vojakov, ktorí Valkenburg oslobodili.
Nakoniec pridá ešte jednu smutnú príhodu o tom, ako sa v jednej z takýchto podzemných chodieb stratili dvaja chlapci a napriek tomu, že boli od východu pár metrov, cestu von nenašli. Odchádza so svojou lampou za roh, aby sme sa aj my presvedčili o tom, že naozaj nevidíme jeden na druhého.

Keď sme znova uzreli slnečné svetlo zistili sme, že náš čas vyhradený na Valkenburg sa minul a musíme ďalej, do mestečka Vaals, nad ktorým sa týči nielen najvyšší bod Holandska, ale aj "Drielandenpunt", miesto, kde sa stretávajú hranice troch štátov.
Prekrásny autobus, ktorý mal polovicu "bez strechy", nás vyviezol až takmer hore, takže zdolať najvyšší bod Holandska nebol problém. Ono by sa to dalo celkom ľahko aj bez autobusu, keďže jeho nadmorská výška je 322,5 metra; možno nabudúce. O kúsok ďalej sa náchádzala hranica Belgicka, Nemecka a Holandska (obr. vpravo), kde sme si mohli vyskúšať, aké je to byť každou nohou v inom štáte.
Pre veľkú radosť našej Silvinky postavili na tomto mieste naozaj prekrásne bludisko, kde sme sa asi 40 minút "motali", kým sme sa dostali do stredu (a nerobili sme to len pre jej zábavu, naozaj sme stred hľadali tak dlho).
Znova sme nasadli na ten "kabrioletový" autobus a cestovali sme späť do Maastrichtu, povozili sme sa však ešte cez množstvo dediniek a ovievaní čerstvým vzduchom kochali sme sa krásnou krajinou, ktorú inde v Holandsku nenájdete.

Okolo pol siedmej sme dorazili do Maastrichtu, mali sme tri hodiny do odchodu posledného vlaku. Zašli sme si na večeru a poprechádzali sme sa po meste. Viac nám pripomínalo Bratislavu ako Amsterdam, architektúra sa tu vôbec na flámsku, na ktorú sme zvyknutí z nášho okolia nepodobá. Most cez rieku Maas nám tiež pripomínar skôr Karlov most v Prahe ako ktorýkoľvek, čo sme doteraz v Holandsku videli. Na obrázku vľavo môžete vidieť chrám s prekrásnym názvom "Bazilika našej milovanej panej" (Onze Liefe Vrouw Basiliek), kam sa nám však podarilo nakuknúť iba do jednej časti plnej horiacich sviečok pred sochou Panny Márie.
Posledný vlak sme stihli, naša návšteva Limburgu sa skončila. Zarábame Miškovi kašu a snažíme sa ešte naposledy zahliadnuť niečo z tejto krásnej krajiny.
Na začiatku som písala, že Limburg je cudzina v Holandsku. Je to naozaj tak, aj keď sa pozriete na mapu máte pocit, že Limburg by snáď k Holandsku ani nemal patriť, je to len taký cípik na juhu. Napriek tomu k Holandsku patrí a myslím, že Holanďania sú za tieto svoje jediné "hory" vďační.

[Úvod]  [Holandsko]  [O nás]  [Záujmy]