Na tejto stránke Vám moja mama porozpráva, aké to bolo pred, počas a tesne po mojom narodení.

Ako som sa narodil


Očakávanie druhého bábätka bolo pre nás rovnako radostné ako prvé tehotenstvo, napriek tomu sme ho prežívali úplne ináč. Nemysleli sme stále len na toho drobčeka v brušku, pretože sme už mali Silviu, ktorá nás dosť zamestnávala. Nič to však nezmenilo na tom, že sme chceli pripraviť pre toto dieťatko krásny a bezproblémový príchod na svet a k tomu ešte aj najlepšiu sestričku na svete. A zistili sme, že veľa vecí môže fungovať aj ináč, ako to bolo pri prvom tehotenstve.

Prvých deväť mesiacov

V siedmom týždni tehotenstva sme navštívili nášho rodinného lekára a oznámili sme, že za sedem mesiacov môže očakávať nového pacienta. Doktor nám zablahoželal a vypísal mi papier na krvné vyšetrenie, ktorým sa malo zistiť, či mám dostatok protilátok proti rubeole, dostatok vitamínov a minerálov, železa, správny Rh faktor a ako je to s obsahom cukru v mojej krvi. Vypočítal nám termín pôrodu na 20. decembra 2000. Prekrásne Vianoce.
Výsledky boli našťastie dobré, len toho cukru som mala troška viac. Nebolo to však nič mimoriadne, akurát som takmer dosiahla hornú povolenú hranicu, tak mi doktor odporučil kontrolné vyšetrenie za dva mesiace. Pre istotu. S výsledkami ma poslal k babici, u ktorej som si dohodla prvé stretnutie v desiatom týždni tehotenstva.
Babica si v prvom rade poobzerala Silviu, potom výsledky od doktora a potom sa začala zaujímať aj o mňa. Keďže takmer všetky údaje už mala zapísané, spýtala sa akurát, či sa niečo zmenilo, či som prekonala nejakú vážnu chorobu, operáciu. Zmerala mi tlak, skontrolovala moč a odvážila ma. Keďže som mala dlhší menštruačný cyklus, poslala nás na ultrazvuk, aby sa upresnil termín pôrodu.
Na ultrazvuku ten termín naozaj upresnili. 6. január 2001. Boli sme prekvapení nielen my, ale aj babica. Povedala však, že sa tomu dá veriť, a ako sa ukázalo, bola to pravda.
Potom prebiehalo všetko normálne. Prišlo leto, ktoré nebolo veľmi teplé, a tak sme chodili len na malé výlety do okolia. Mne začalo rásť bruško a tak sme si stále viac uvedomovali, že budeme mať ďalšie bábätko. Na konci júla som sa vybrala na kontrolu cukru. Výsledok bol rovnaký ako naposledy. Nie je to veľa, ale ani málo. Keď sme to povedali babici, tá nás hneď poslala za diétnou sestrou, ktorá mi však odporučila akurát jesť častejšie, aby mi hladina cukru nekolísala. Mala som znova zájsť na vyšetrenie k doktorovi asi za mesiac.
Medzitým som začala chodiť na tehotenské plávanie, prihlásila som sa na gymnastiku, zabezpečili sme si kraamzorg, teda popôrodnú starostlivosť. Vybrali sme si menšiu firmu od nás z Hoofddorpu, ktorá bola nielen o niečo lacnejšia, ale hlavne flexibilná čo sa týka potrieb po pôrode. Mohli sme ju využívať ráno, cez deň, večer a ak by bolo treba, tak aj v noci. Rozhodnúť sa stačilo samozrejme po pôrode. A keďže sme nevedeli, či tu budeme mať rodičov alebo budeme sami, bola to pre nás veľká výhoda.
Bola pred nami ďalšia kontrola cukru. Cukor v krvi sa meria dva razy. Ráno na lačno a potom o dve hodiny. Medzitým sa treba najesť. Babica nám našťastie objasnila jeden veľmi dôležitý fakt, a to, že ten druhý odber by mal byť presne dve hodiny po tom, ako zjem posledné sústo. Vďaka tomu tento a aj nasledujúci test dopadli dobre. Žiadna tehotenská cukrovka sa u mňa neprejavila.
Babica mala aj napriek tomu troška obavy, či dieťatko nie je veľmi veľké, tak sme boli na ultrazvuku ešte raz niekedy v siedmom mesiaci. Bábätko bolo akurát, plodovej vody nechýbalo, akurát nám nechcelo ukázať či je chlapček alebo dievčatko. Budeme mať prekvapenie.
Tie z vás, ktoré máte za sebou tehotenstvo na Slovensku sa možno pýtate: "A to sa naozaj nerobia žiadne vyšetrenia, aby sa zistilo, či je dieťatko v poriadku?" Nerobia. Teda robia sa len u rizikových skupín. Ženy nad 35 rokov, výskyt nejakej poruchy v rodine, opakované potraty u ženy. Ak však tehotenstvo prebieha normálne, tieto vyšetrenia (dokonca ani ultrazvuk) sa nerobia. Či je to dobre alebo zle, to musí posúdiť niekto iný. Na jednej strane to šetrí peniaze, ktorých v slovenskom zdravotníctve nie je nazvyš, na druhej strane sa nemusí prísť na mnoho vrodených chýb.
A tak sa pomaly naše návštevy u babice konali každé tri týždne. Vždy sme sa tešili na to, ako budeme počuť "klopkať" naše bábätko, aj Silvia sa vždy radovala. V polovici októbra som začala chodiť na tehotenské cvičenia, kde som sa podozvedala kopu zaujímavých vecí.

Tehotenská gymnastika

Tehotenská gymnastika pozostávala z 10 lekcií, z toho jedna bola aj spolu s partnerom. Tej sme sa neplánovali zúčastniť ani nie preto, že sme na nej boli pred necelými dvoma rokmi, ale hlavne kvôli tomu, že nám nemal kto postrážiť Silviu.
A ako taká gymnastika tu v Holandsku vyzerá? No, ono je to v skutočnosti viac rozprávania ako cvičenia. Skupina sa skladá z desiatich budúcich mamičiek, ktoré majú termín pôrodu zhruba v rovnakom období. Na prvej hodine sme sa hlavne pozoznamovali, objasnili sme si koľké dieťatko ktorá z nás čaka, ako prebieha tehotenstvo, aké má ktorá problémy.
Ostatné lekcie pozostávali z relaxačného cvičenia a z jednoduchých tehotenských cvičení na posilnenie svalov panvového dna, uvoľnenie, učili nás správne dýchať počas pôrodu a hlavne nám rozprávali, ako to všetko prebieha, aké sú možné spôsoby začiatku pôrodu, komplikácie, kedy sa ide do nemocnice. Každá z nás sa mohla samozrejme opýtať na to, čo ju zaujímalo, prípadne prispieť svojími skúsenosťami z prvého tehotenstva. Veľa vecí bolo zaujímavých hlavne pre prvorodičky, ja som sa však dozvedela tiež mnoho nového, pretože pri prvom tehotenstve som ešte nevedela dobre po Holandsky a unikali mi veci, ktoré síce nie sú pre samotný pôrod až tak dôležité, ale zato sú typicky Holandské.
V našej skupine sme boli dve očakávajúce druhé dieťatko, ostatné boli prvorodičky. Čo sa týka problémov, u dvoch sa vyskytla tehotenská cukrovka (ja som medzi nimi nebola, keďže som už mala výsledky v poriadku), jedna mala cukrovku (celoživotnú chorobu), takže sa od ostatných líšila tým, že bola celé tehotenstvo pod dohľadom gynekológa a musela ísť rodiť do nemocnice. Ďalšie dve mali počas tehotenstva problémy s krvácaním, takže boli tiež pod dohľadom gynekológa. Tieto problémy im však našťastie ustúpili, bábatká im pekne rástli a tak sa mohli po pár týždňoch znova vrátiť k babici a mohli porodiť svoje dieťatko doma. Obe z toho mali veľkú radosť.
Tehotenstvo pod dohľadom gynekológa prebieha, ako som sa dozvedela, dosť podobne, ako keď chodíte k babici. Frekvencia prehliadok je rovnaká, vnútorné vyšetrenia sa nerobia. Žena však chodí na ultrazvuk, kde sa (aspoň teda pri cukrovke) zisťuje, či dieťatko nie je veľmi veľké, prípadne či nemá iné problémy špecifické pre danú chorobu.
Do konca tehotenského kurzu sa mamičkám s tehotenskou cukrovkou hladina cukru upravila, ďalšej sa dva týždne pred termínom narodil syn, druhej (tej s cukrovkou - chorobou) zistili, že dieťa má tri týždne pred termínom vyše štyri kilá, je vyvinuté a naplánovali jej pôrod na 27. decembra.
Cez vianoce sa v našej poštovej schránke objavili oznámenia o narodení, takže sme sa postupne dozvedali, že naše bábätko sa narodí ako jedno z posledných. Všetky sme sa znova stretli v polovici marca, keď sa začala naša popôrodná gymnastika. A aká bola bilancia? Väčšinou bezproblemove pôrody, štyri pred termínom, jeden cisársky rez a zároveň dieťatko v inkubátore, ako sedemtýždňové však už bolo úplne v poriadku. Plánovaný pôrod sa uskutočnil o pár dní neskôr, dieťatku sa poškodila ručička, z ktorou v tom čase veľmi málo pohybovalo, po mesiaci bol však jej stav lepší, takže to vyzeralo, že ani operácia nebude nutná.
Ale vráťme sa naspäť do doby, keď sme nášho Miška ešte stále očakávali ...

Pôrod sa blíži

Kúpili sme si "pôrodný box" - krabicu, v ktorej sú všetky veci potrebné na pôrod, ako celulózové podložky, vložky, gumená plachta, štipec na pupočnú šnúru, obväzy. Požičali sme si nožičky na vyvýšenie postele. Nachystali sme pre bábätko šatičky a plienky a samozrejme dve fľaše na horúcu vodu, nazývané v Holandsku "kruik" (čítaj krauk, v preklade to znamená džbán). Tie sú potrebné nielen na nahriatie šatčiek pre novorodeniatko, ale aj na to, aby sa pri ňom v prvých hodinách a dňoch udržiavalo teplo. Napriek tomu, že sme boli rozhodnutí rodiť doma, zbalili sme aj tašku s vecami do pôrodnice. Keby to bolo nutné.
Prišli Vianoce a s nimi aj moji rodičia. Tak sme si užívali sviatkov a čakali, či nás naše dieťatko neprekvapí náhodou troška skorej. Neprekvapilo.
K babici sme už chodili každý týždeň. Jedného dňa, bola to naša posledná návšteva pred termínom, nám babica hovorí: "Minule bol pôrod rýchly a stratili ste veľa krvi, tak ma prosím zavolajte na čas, lebo tesne po tom, ako sa dieťa narodí Vám musím pichnúť injekciu, kvôli tej krvi. Tak aby som tam určite bola." Keby som nemala prečítané také množstvo holandských článkov o pôrodoch, aké som vstrebala za posledný rok, asi by som sa vydesila. Veď snáď musí prísť na pôrod, a nie dúfať, aby to stihla aspoň tesne po ňom! Ale v skutočnosti sa už v Holandsku narodilo asi veľa detí tesne pred príchodom babice. Treba na to byť hlavne vopred pripravený, najlepšie je dať si gumenú plachtu na posteľ pár týždňov pred pôrodom (nielen kvôli neočakávanému pôrodu, ale aj kvôli odtečeniu plodovej vody), manžel dieťa zachytí, položí ho žene na hrudník a poriadne ho pozakrýva plienkami a dekou. Prípadne mu vyčistí ústa a nos kúskom gázy. O pupočník sa netreba starať, ten počká na babicu, ktorá už musí každú chvíľu prísť. Toto sa odporúča, ak by ste porodili bez babice.
Týždeň na to nás znova upozorňovala: "No, druhý pôrod býva väčšinou rýchlejší, môže trvať len hodinu, takže ma určite zavolajte na čas."
V deň termínu sme dali posteľ na nožičky a na rozdiel od minulého tehotenstva, kedy som na ňu nemohla vyliezť, mi to bolo tentokrát veľmi pohodlné. Gumená plachta už bola pár týždňov na posteli, pôrodný box a všetko ostatné ležalo v postieľke vedľa našej postele. Už len to bábätko aby sa narodilo.
Týždeň po termíne, ešte stále tu boli moji rodičia, sme sa začali obávať, že naše dieťatko sa bude musieť narodiť v nemocnici a starí rodičia ho napriek svojmu štvortýždňovému pobytu neuvidia. No, čo už. Keď sa nerodí, tak asi ešte nie je čas, hlavne aby bolo zdravé, hovorili sme si. Tri dni na to, v pondelok 15. januára, sme však ráno zistili, že sa ho už s najväčšou pravdepodobnosťou dočkajú.
Keď som ráno išla na WC, zistila som, že slabo krvácam. Keby sa to stalo dva týždne pred termínom, skôr by som asi počítala, že to bude ešte trvať, ale 9 dní po som dúfala, že to v priebehu dvoch, troch dní určite zvládneme. O deviatej sme teda zavolali babicu, ktorá nám potvrdila to, čo sme si mysleli.Môže to trvať aj pár dní, nech ju znova voláme, keď odtečie plodová voda alebo budem mať kontrakcie každých 3-5 minút. Tak sme ešte poslali Palina do roboty a ja som ležala a čítala knihu.
Moji rodičia aj Silvia sa už veľmi tešili (keď sme im ráno oznámili, že budeme asi dnes rodiť, tak Silvia začala skákať, tešiť sa a kričať: "rodíme, rodíme". Či naozaj vedela, že to znamená, že príde to vytúžené bábätko, ktoré aj ona už čakala?). Ja som dúfala. Okolo desiatej som však pocítila kontrakciu, veľmi jemnú, ale predsa. Nebola som si však ničím istá, pretože keď sa rodila Silvia, žiadne takéto slabé kontrakcie som nemala. A za osem minút ďalšia. A za ďalších osem tretia. Zavolala som Palina s tým, že to ešte nemusí byť, ale bola by som rada, keby bol so mnou. Prišiel. Kontrakcie sa po čase síce troška zosilnili, ale neboli už pravidelné. Sedem minút, potom deväť, raz dokonca pätnásť. Každá druhá bola troška silnejšia, tie ostatné som takmer necítila. A tak sme ležali, hrali poker, rozprávali si vtipy. Silvia bola so starými rodičmi v obchode, hrali sa doma alebo vonku. A čas ubiehal. Hádali sme, kedy sa to narodí. Palino hovoril, že do ôsmej, moja mama povedala do šiestej. To bolo okolo tretej. Kontrakcie boli už síce trocha bolestivé, ale pravidelnosti sme sa nedočkali. 9, 7, 12 minút. Niečo po štvrtej to však prišlo. A ako Palino skonštatoval, keď ma to chytí, tak potom to už má spád. Najprv som mala pauzy medzi kontrakciami trojminútové, asi za 15 minút však už "medzi" takmer nebolo. Palino volal babicu.
Odkazovač.
Utekal dole zistiť číslo na centrálu. Dovolal sa. Povedal ako sme na tom.
V priebehu minúty volala babica. "Idem si domov po veci a letím k vám. Musí tlačiť?" "Nemusí"
To "nemusí" platilo ešte asi tridsať sekúnd. Ďalšia kontrakcia neprišla, namiesto toho som pocítila ako musím tlačiť. "Volaj sestričku a povedz jej, nech sa ponáhľa, že musím tlačiť." Bolo 16:45.
Ja som sa sústredila na to, aby som netlačila, ale v niektorých momentoch to bolo veľmi ťažké. Bolesť sprevádzajúca posledné kontrakcie ustúpila, takže bolo treba hlavne sebaovládanie a pevná vôľa (a asi aj svalstvo). Napriek tomu mi pri jednom nepodarenom "udržaní tlačenia" odtiekla plodová voda. Stála som pri okne na celulózovej podložke, bolel ma chrbát, ale bála som sa ľahnúť. Z jednej strany ma držala mama, z druhej Palino.
Sestričke, jej meno je Marina, to k nám trvalo desať minút. Keď som ju zbadala, prestala som mať obavy z rodenia pred príchodom babice. V momente nachystala posteľ a kázala mi ľahnúť si. Mamu poslala nachystať vodu do fľaší pre ohriatie bábätka. Počas každej mojej kontrakcie mi presne povedala, ako mám dýchať, aby som netlačila. Ale aj tak to bolo ťažké. Medzi kontrakciami chystala ostatné potrebné veci. Po ďalších desiatich minútach dorazila ešte druhá sestrička, Judith, ktorá sa zaškoľovala.
Babica prišla 17:10 (tie časy viem podľa záznamov a toho, čo mi potom rozprávali). Keď zbadala, aká je situácia, rýchlo popodávala Palinovi prstene, natiahla si rukavice, ktoré jej Marina dopredu nachystala. Sestričky mi chytili nohy, babica skontrolovala, či som úplne otvorená. Bola som, mohla som tlačiť.
Moja predstava o ďalšom pokračovaní pôrodu bola ovplyvnená tým, že keď sa rodila Silvia, tlačila som takmer bez bolesti, ale skoro 80 minút. Vedela som, že teraz by to mohlo byť kratšie, ale to, čo sa stalo som naozaj nečakala.
Môj prvý pokus o potlačenie sprevádzala strašná bolesť a snažila som sa babici "ujsť". Posunula som sa asi o dvadsať centimetrov. Babica sa ma snažila ukľudniť, ale keď to nepomohlo povedala veľmi dôrazne, že musím proste tlačiť. Potlačila som raz, druhý raz a cítila som ako sa porodila hlavička. Po ďalšom potlačení som videla svoje dieťa, chlapca, ktorého mi babica podávala do náručia. Bola som v šoku. Nevedela som čo mám povedať ani robiť, vedela som len, že držím v náručí náše bábätko, nášho syna, nášho Miška.
Dostala som injekciu (tú proti veľkej strate krvi), tata prestrihol pupočnú šnúru a "čakali" sme na placentu. Tá sa takisto porodila bez problémov, dostala som druhú injekciu. Zobrali mi Miška, dali ho tatinkovi a začali zháňať ľad. Ak som to správne pochopila, tak to malo tiež niečo spoločné s tou stratenou krvou (ak to číta nejaký odborník, môže ma opraviť, ak sa mýlim). "My ale žiadny ľad nemáme," povedala som Marine, zatiaľ čo už Judith bežala dole schodami. "Ale máte niečo v mrazničke, nie?" opýtala sa. "Kura," odpovedala som jej s úsmevom na tvári. Judith bežala hore schodami. Kura tiež. Zabalili ho do utierky, a dali mi ho na brucho. Ako som už povedala, neviem presne, čo chceli dosiahnuť, ale s výsledkom boli nakoniec spokojné.
Prvá doba pôrodná (kontrakcie) bola oproti prvému pôrodu relatívne dlhá, zato tá druhá (tlačenie) extrémne krátka (z papierov som sa dočítala, že to boli tri minúty). Superrýchly pôrod, ako hovoria Holaňďania. A keďže sa "superrýchlo" narodilo takmer štyri a pol kilové dieťa, nezaobišlo sa to bez nejakého toho zašívania (no, trvalo vyše hodinu a pre mňa to bola pomaly najbolestivejšia časť celého pôrodu, ale zvládli sme to, a načo spomínať na to zlé?), ktoré babica zasa zvládla doma a dokonale.
Asi okolo trištvrte na sedem bolo po všetkom. Mohla prísť Silvia, dedko (babka bola povolaná už počas zašívania, aby držala bábätko, lebo všetci ostatní boli zamestnaní zošívaním - Marina mi držala jednu nohu, Palino druhú, Judith držala svetlo (ja som si držala to mrazené kura na bruchu) a babica šila). Aká bola Silviina prvá reakcia? Najprv pozerala dosť vyjavene, ale potom začala hovoriť, čo bábätku obliekajú, že má ruku, nohy, perinku, vlásky. Pravdepodobne si ho v tom momente zamilovala (keď píšem tieto riadky, má náš synček tri týždne a Silvia ho má strašne rada, spolu s nami ho kúpe, smeje sa naňho, keď plače, káže nám, aby sme mu dali cumlík. Veľká sestra). Sestričky a babica skontrolovali Miškove reflexy a (v rámci možností) zdravotný stav, umyli mu pokakaný zadoček, obliekli ho, zabalili do perinky a dali k mame, teda ku mne. Odišli dole na "beschuit met muisjes" - tradičný holandský koláč (aj keď koláč je asi trochu honosný názov), ktorý sa jedáva pri narodení diťatka (viď obrázok hore). Keď sa narodí chlapec, muisjes, v preklade "myšky", sú bielo-modré, ak dievča, bielo-červené. A čo to vlastne tie "myšky" sú? Je to anýz obalený vo farebnej cukrovej poleve. A jedávajú sa preto, že aníz podporuje tvorbu materského mlieka, takže na zadravie mamičky aj dieťatka.
Počas toho, ako sa dole jedlo, babica umývala a odkalala v kúpeľni nástroje a ja som ostala s mojim synčekom sama. Bola som šťastná, že máme zdravé dieťatko, ktoré sme tak dlho čakali. Uvedomila som si, že je asi najvhodnejšia chvíľa na to, aby skúsil papať a priložila som si ho. Prisal sa takmer okamžite, tak som ho nechala, nie dlho, ale aspoň chvíľku, aby vedel, že mama je tu preňho, aj keď ho niekto (alebo niečo) zobralo z jeho pokojného "teplúčka" v maminom brušku.
V skutočnosti to nebolo prvé priloženie, skúšali sme to prvýkrát ešte pred zašívaním, ale vtedy sa nám to nepodarilo. Prečo, to presne neviem, ale ako povedala jedna moja známa, proste mu bolo fajn a asi len nemal chut papat. Ako som po pár dňoch zistila, tvorbu mlieka a ani nič iné to nepriaznivo neovplyvnilo.
O pol ôsmej sa babica rozlúčila, mala pravidelné prehliadky tehotných žien, sestričky sa pustili do záverečného upratovania a prezliekania perín, Silvii umyl tata zúbky a uložil ju do postele. Miška ešte raz prebalili, zmerali mu teplotu. Zistili, že je trošku nízka, prikázali mi ohrievať svoje mláďatko vlastným telesným teplom. Mali sme mu odmerať teplotu znova za dve hodiny, ak by nestúpla minimálne na 36,5 volať sestričku. Stúpla. Tak sme mu dali ešte troška "napapať", uložili sme ho do postieľky s dvoma teplými fľašami a snažili sme sa troška si pospať. Miško nás zobudil ešte o jednej v noci, dožadoval sa maminho tepla. Potom už do rána spal. No, spal vlastne až do poobedia.
Ráno o deviatej prišli obidve sestričky, popýtali sa nás, aká bola noc, či sme si troška pospali a tak. Pozreli na spiaceho Miška, povedali, že ho čoskoro budeme kúpať. Chceli sme, aby bol pri tom aj tata, ktorý musel ísť vyaviť prihlásenie na miestny úrad a kúpiť tortu, ani nie tak k Miškovmu narodeniu ako k dedkovým narodeninám.
Firma, u ktorej sme si objednali popôrodnú starostlivosť mala jednu špecialitu a to, že kúpali deti nie vo vaničke, ale v špeciálnom vedre. Prvé dva dni to robila Marina, ktorá pracuje v tomto odbore už 26 rokov, potom Judith, ktorá práve začínala (boli sme prvá rodina, v ktorej strávila celých 8 dní). Potom sme museli my. Najprv tata, potom mama.
Ináč prebiehalo všetko v kľude, pohode a láske. Miško dobre spal, prvý deň svojho života prespal takmer celý, potom sa poriadne rozjedol a nakoniec si našiel príjemný kompromis. Občas jesť, väčšinou spať. Babica nás navštevovala počas prvých dvoch týždňov najprv každý, potom každý druhý deň.V sobotu odišli moji rodičia, v pondelok prišla Palinova maminka. Bolo o nás postarané.
Pondelok bol zároveň posledným dňom, ktorý strávili Marina a Judith s nami. Strávili sme s nimi príjemné chvíle, pomohli nám v prvých dňoch hlavne s domácnosťou a mne boli príjemnou spoločnosťou počas dlhých hodín strávených v posteli.
V ten istý deň poobede prišla na prvu návštevu aj sestrička z poradne, ktorá zobrala Miškovi krvičku z päty na vyšetrenie správnej funkcie štítnej žľazy, metabolizmu a obličiek. Vyšetrenie funkcie obličiek Silvii nerobili, robí sa len od júna 2000. Vo štvrtok nás navštívila poslendý raz babica, samozrejme sme si ju zasa odfotili, tentokrát nielen s Miškom, ale aj s obidvoma deťmi. V piatok prišiel náš rodinný doktor a skontroloval, či je naozaj všetko v poriadku. Našťastie bolo.
Ďalší týždeň nás ešte raz navštívila sestrička z poradne, v piatok nás opustila Palinova maminka a my sme mali víkend na to, aby sme sa naučili znovu existovať sami - mali sme tu rodičov celých 6 týždňov. Zvládli sme to, aspoň my to tak cítime. Život sa dostal do starých koľají, k vláčiku našej rodiny pribudol jeden nový vagónik. A tak sa v štvorici šinieme krásnou krajinou života, ktorá je plná zaujímavostí, prekvapení a krás. Vďaka našim deťom.


[Späť] 

[Úvod]  [Holandsko]  [O nás]  [Záujmy]