Na tejto stránke si aj Alenka bude môcť raz prečítať, aké to bolo, keď sme ju čakali a keď sa nám narodila.

Ako som sa narodila


Štěstí po třetí

A budeme už naozaj veľká rodina. To bola asi prvá vec, ktorá nás napadla, keď sme sa dozvedeli, že sa staneme po tretí krát rodičmi.
Keďže to nebolo tak dávno, čo sa nám narodila Silvia, a o Miškovom narodení to platí o to viac, prežívali sme toto tehotenstvo úplne ináč. Keďže sa bábatko tvárilo byť v poriadku a počas celého tehotenstva sa nevyskytlo nič zvláštne, zaujímali sme sa viacej o Miškove prvé kroky, ovčie kiahne, Silviine pokusy o jazdu na bicykli. A o Floriadu, veľkú výstavu kvetov, na ktorej sme boli v roku 2002 od apríla do októbra častí návštevníci.

Zopár zaujímavostí

Aby nám však Alenka nevyčítala, že sme o nej zachovali menej informácií, tu je zopár faktov a zaujímavostí z času jej pobytu v brušku.
"Tabuľkový" termín narodenia, 30.jún 2002, nám na Echu zmenili na 11. júl 2002. Evidentne znova správne.
Nebolo by pravdou tvrdiť, že som si aj počas tohto tehotenstva neželala, aby sa bábatko narodilo skorej (o želaní, aby všetko dobre dopadlo hovoriť hádam nemusím), dokonca som rozmýšľala, že by mohlo byť milé mať konečne "malé" bábätko (Silvia mala 4220 gramov, Miško 4350 gramov). Vy, ktorí nás poznáte viete, že sa mi ani jedno nesplnilo.

Asi najväčšou zaujímavosťou z obdobia Alenkinho tehotenstva je to, ako som si raz zmyslela, že mená, ktoré sme si vymysleli ešte pred tým, ako sme mali Silviu, nie sú dosť dobré. Po dvoch dňoch potmehúdskeho usmievania sa zo strany otecka a vymysovania mien z kalendára som si vybrala Alenku. Palino povedal, že je zvedavý, koľkokrát do júla ešte zmením.

V systéme pred a popôrodnej starostlivosti a ani v tom, ako je pôrod zabezpečený sa od narodenia našich prvých detí nič nezmenilo. Ak chcete vedeiť viac pozrite si, ako sa narodili Silvia a Miško.

Ako som už písala, počas tehotenstva sme našťastie nič špeciálne nezažili. Pravidelné návštevy u babice boli s dvomi deťmi troška náročné, tak som občas chodila sama. Na tehotenskú gymnastiku som sa nechystala, ale nakoniec som vďaka kamarátke Valike, ktorá tiež čakala bábätko, išla. Viac som síce prekladala (Valike) a rozprávala svoje skúsenosti, ale napriek tomu, že som sa veľa nového nemala ako dozvedieť boli to pre mňa príjemné večery.

Tak a je to tu

Jedenásty júl bol za nami, starí rodičia sa presťahovali z Bratislavy do podkrovia, babica nám oznámila, že toto naše dieťatko malé určite nebude. Ako keby jej tie Miškove a Silviine dobré štyri kilá nestačili.
Aktívne sme navštevovali Floriádu a tak sa niet čomu diviť, že sme tam aj 17. júla o pol siedmej večer ešte boli. Najbližších sedem dní som sa tam ja nedostala.

Nasledujúci deň som o pol piatej ráno prebudila môjho manžela zo sladkého spánku s tým, že slabo krvácam. Ako takmer trojnásobný otec, rozlepil jedno oko a pri pohľade na hodinky skonštatoval, že by sme si teda mali pred tým asi ešte pospať. Keďže som mu dala za pravdu, ľahla som zas do postele, ale po desiatich minútach som ho vyhnala s tým, že tie tri kontrakcie, čo som za tú dobu mala asi znamenajú, že to nebude dlho trvať. Keď sa už prebral aj on, uvedomili sme si, že tento deň je aj štvrtým výročím naśej svadby a tešili sme sa na najkrajší darček na svete.
Tak sme nachystali fľaše a šatičky a kolísku pre naše bábätko, navarili sme si čaj. Ešte stále sme netušili, ako dlho to bude celé trvať, tak sme babku a dedka zbytočne nebudili.

Istota, neistota, o pol šiestej som vyhlásila, že treba budiť babicu, aby sme jej dali šancu prebrať sa a tentokrát to stihnúť. Hneď potom sme zavolali aj sestričku, tí vďak chceli potvrdenie od babice, koľko to bude ešte trvať. Tak sme čakali ďalej.

Za desať minút šesť sme zobudili aj babku a dedka, že treba ísť babici otvoriť a uvariť jej čaj.

Babica prišla zhruba o šiestej, pozrela ma, zavolala sestričku, že má prísť okamžite, porozkladala nástroje a všetko potrebné (táto časť bola pre mna veľmi zaujímavá, pri Silvii som sa takými vecami nezaoberala a keď sa narodil Miško, bola u nás babica asi tri minúty a aj rukavice dostala od sestričiek).
Keď bolo všetko na svojom mieste, povedala mi, že ak budem môcť, tak mám tlačiť. Napriek tomu, že dovtedy som tú potrebu nemala, nastala hneď pri ďalšej kontrakcii. Ešte dve ďalšie a Alenka bola na svete (6:23 bolo na hodinkách). Tentokrát to pre zmenu nestihla sestrička.
Keď sme na babku a dedka zakričali, že máme dievčatko, mysleli si, že žartujeme. Tentokrát nestihli byť ani nervózni.
Alenkinu pupočnú šnúru Palino nestrihal, keďže u nás nebola sestrička, bola jeho pomoc potrebná inde a nebolo čas zaoberať sa "drobnosťami". Na sestričku sme mimochodom čakali ešte 40 minút, stihla to presne na sekundu aspoň na zašívanie, ktoré babica už nebola ochotná dlhšie odkladať a povedala, že to zvládneme aj bez nej. Tentokrát to trvalo naozaj pár minút, takže by to určite bola zvládla aj sama.

Sestričku sme nakoniec využili hlavne na to, aby sa postarala o Alenku. Keď ju pomerali a odvážili, neverili sme ani jeden vlastným ušiam: 4800 gramov, 55 centimetrov. Ako povedala babica, zajtra ju môžeme zapísať do škôlky.

Okolo pol ôsmej bolo všetko poupratované, Alenku sme ukázali nielen babke a dedkovi, ale aj Silvii a Miškovi (ktorí celý pôrod prespali) a babica sa so zaslúženým pocitom dobre vykonanej práce vybrala zasa domov dospať prerušenú noc predtým, ako ju vyruší ďalší na svet sa hlásiaci človiečik.



[Späť] 

[Úvod]  [Holandsko]  [O nás]  [Záujmy]